Štandardy krízového manažmentu múzeí v minulosti a dnes

Bombardovanie Košíc v roku 1941 bolo jedným z momentov, ktoré zásadne ovplyvnili uvažovanie o ochrane kultúrneho dedičstva v meste. Práve v tomto období si odborníci začali uvedomovať, že kultúrne dedičstvo si v čase vojny vyžaduje osobitné preventívne opatrenia.
Jedným z najvýznamnejších rozhodnutí bolo systematické zabezpečenie najcennejších predmetov z Dómu sv. Alžbety a z vtedajšieho Rákócziho múzea, dnešného Východoslovenského múzea v Košiciach. V roku 1943 sa začal proces balenia, evidencie a utajeného presunu umeleckých diel na bezpečnejšie miesto mimo mesta. Išlo najmä o stredoveké oltáre, tabuľové maľby, drevorezby, obrazy a ďalšie predmety vysokej kultúrnej a historickej hodnoty. Za miesto uloženia bolo zvolené letné sídlo košického biskupstva v obci Hejce na území dnešného Maďarska. Objekt mal rozsiahle a hlboké pivnice, ktoré poskytovali stabilnejšie mikroklimatické podmienky a zároveň ochranu pred možným bombardovaním.
Z dnešného pohľadu možno tento postup označiť za príklad včasnej prevencie. Odborní pracovníci správne identifikovali riziká spojené s vojnovými operáciami, požiarom, náletmi a sekundárnymi škodami. Zbierky neboli ponechané napospas udalostiam, ale boli premiestnené ešte pred tým, ako mohlo dôjsť k ich priamemu zničeniu.
Táto historická skúsenosť ukazuje, že základom krízového manažmentu v oblasti kultúrneho dedičstva je schopnosť konať včas. Prevencia je spravidla účinnejšia, lacnejšia a bezpečnejšia než následná záchrana poškodených zbierok.
V období apríl až jún 1943 boli predmety postupne zabalené, naložené a prevezené do priestorov, ktoré mali lepšie predpoklady na ich prežitie počas vojnového obdobia. Dôležitú úlohu zohrávalo utajenie, kontrolovaný prístup a fyzické zabezpečenie priestoru. Jeden z prístupov do pivníc bol dokonca zamurovaný, aby sa obmedzil pohyb nepovolaných osôb.
Počas vojny zostali zbierky relatívne dobre chránené. Zásadný problém však nastal až po príchode sovietskych vojsk na prelome rokov 1944 a 1945. Ukryté debny boli objavené, niektoré otvorené a časť predmetov bola poškodená. Hoci väčšina zbierok sa zachovala, ukázalo sa, že kríza sa neskončila samotným ukončením bojov.
Po roku 1945 sa ochrana kultúrneho dedičstva dostala do úplne novej situácie. Košice sa opäť stali súčasťou Československa, no umelecké diela boli stále uložené na území Maďarska. Ich návrat sa stal predmetom administratívnych, politických a diplomatických rokovaní. Československá strana požadovala ich vrátenie, maďarská strana však reagovala pomaly, aj v dôsledku vlastných vnútropolitických problémov a napätých bilaterálnych vzťahov.
Časť zbierok sa podarilo v roku 1945 previezť späť do Košíc bez oficiálneho súhlasu maďarských centrálnych orgánov. Definitívne riešenie prišlo až v roku 1946, keď boli zostávajúce umelecké diela odovzdané československej strane. Ani tento proces však nie je v prameňoch úplne presne zdokumentovaný. Nie je celkom jasné, koľko debien bolo napokon vrátených a v akom stave sa predmety nachádzali. Archívne dokumenty z povojnového obdobia poukazujú na potrebu konzervačných a reštaurátorských zásahov, ktoré pokračovali ešte niekoľko rokov po vojne.
Prípad z Hejce preto ukazuje, že krízový manažment kultúrneho dedičstva nemôže končiť evakuáciou. Rovnako dôležitý je plán návratu, zodpovednosti, dokumentácia stavu predmetov.
Skúsenosť z rokov 1943 až 1946 je dôležitá aj pre súčasnosť. Ukazuje, že múzeá a kultúrne inštitúcie potrebujú jasné pravidlá, metodiky a väzbu na systém krízového riadenia štátu. Nestačí mať odbornú vôľu chrániť zbierky. Potrebné sú aj kompetencie, dokumentácia, plánovanie, spolupráca s verejnou správou a funkčný právny rámec.

V súčasnosti na Slovensku ochrana zbierkových predmetov pri mimoriadnych udalostiach nie je upravená jedným v jednom predpise. Základ tvorí zákon č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, ktorý rieši ochranu života, zdravia a majetku počas mimoriadnych udalostí. Kultúrne dedičstvo však vníma najmä ako súčasť všeobecného majetku. Špecifické povinnosti múzeí a galérií ustanovuje zákon č. 206/2009 Z. z. o múzeách a galériách, ktorý upravuje ochranu, evidenciu a správu zbierkových predmetov. Pri ochrane historických objektov sa zároveň uplatňuje zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu. Krízové situácie na celoštátnej úrovni rieši zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu a zákon č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii, avšak ani jeden z nich neobsahuje osobitné ustanovenia o ochrane kultúrneho dedičstva. V oblasti bezpečnosti práce sa uplatňuje aj zákon č. 124/2006 Z. z. o BOZP, ktorý sa však zameriava predovšetkým na ochranu zamestnancov. Metodickým základom ochrany kultúrneho dedičstva je Metodický pokyn Ministerstva kultúry SR č. 2/2016 na ochranu kultúrneho dedičstva v krízových situáciách. Ten stanovuje postupy pri ochrane zbierok, evakuácii a ukrytí kultúrnych predmetov. Jeho slabinou však je, že ide o rezortný dokument bez pevného ukotvenia v systéme civilnej ochrany.

Hoci väčšina významných múzeí na Slovensku disponuje internými plánmi ochrany zbierok, plánmi evakuácie alebo havarijnými postupmi, tieto dokumenty spravidla nie sú z bezpečnostných dôvodov verejne prístupné. Verejne dostupné sú najmä všeobecné informácie o ochrane zbierkového fondu, bezpečnosti depozitárov a preventívnej konzervácii. Výnimku predstavujú odborné publikácie a metodické dokumenty, ktoré potvrdzujú, že krízové plánovanie je v slovenskom múzejníctve dôležitou súčasťou ochrany kultúrneho dedičstva.

Analýza postavenia Pamiatkového úradu SR, Ministerstva kultúry SR a systému civilnej ochrany ukazuje, že Slovenská republika síce disponuje základným legislatívnym a metodickým rámcom ochrany kultúrneho dedičstva v krízových situáciách, avšak tento systém vykazuje viaceré významné nedostatky.
Podstatným problémom je absencia jednoznačného postavenia kultúrneho dedičstva v systéme bezpečnosti štátu. Zatiaľ čo ochrana obyvateľstva, energetickej infraštruktúry, zdravotníctva alebo dopravy je pevne integrovaná do systému krízového riadenia, ochrana múzeí, galérií a pamiatok zostáva prevažne rezortnou záležitosťou Ministerstva kultúry SR. Kultúrne dedičstvo sa v systéme civilnej ochrany spravidla posudzuje len ako všeobecná kategória majetku, čím sa stráca jeho nenahraditeľná historická a spoločenská hodnota.
Ďalším problémom je rozdrobenosť kompetencií. Ochrana pamiatok patrí do pôsobnosti Pamiatkového úradu SR, zbierkové predmety rieši rezort kultúry, civilnú ochranu zabezpečuje Ministerstvo vnútra SR a samotné múzeá a galérie podliehajú rôznym zriaďovateľom. V prípade rozsiahlej krízovej situácie tak môže vzniknúť nejasnosť, kto nesie konečnú zodpovednosť za rozhodovanie, evakuáciu zbierok alebo určenie priorít ochrany.
Významnou slabinou je aj absencia špecializovaných zásahových kapacít. Na Slovensku neexistuje inštitúcia ani odborný tím, ktorý by bol pripravený operatívne zasahovať pri poškodení múzeí, galérií alebo historických objektov počas požiarov, povodní, vojnových udalostí či iných mimoriadnych situácií. V kritickej situácii preto zostáva odkázaný na spoluprácu s hasičmi, políciou alebo samosprávou, ktoré nemusia disponovať špecializovanými znalosťami potrebnými na ochranu kultúrnych hodnôt.
Ďalším problémom je absencia systematickej spolupráce medzi orgánmi civilnej ochrany a kultúrnymi inštitúciami. Hoci Metodický pokyn Ministerstva kultúry SR č. 2/2016 predpokladá spoluprácu s okresnými úradmi, políciou a ďalšími zložkami štátu, v praxi neexistuje jednotný systém pravidelných spoločných cvičení, preverovania evakuačných plánov alebo koordinovaného výcviku zamestnancov múzeí a galérií. V mnohých prípadoch sú kontakty medzi múzeami a odbormi krízového riadenia založené skôr na osobných vzťahoch a individuálnej iniciatíve než na záväzných systémových mechanizmoch.

Ministerstvo vnútra SR je hlavným gestorom civilnej ochrany, krízového riadenia, hospodárskej mobilizácie a koordinácie zásahov pri mimoriadnych udalostiach. Prostredníctvom sekcie krízového riadenia, okresných úradov, Hasičského a záchranného zboru, Policajného zboru a ďalších zložiek Integrovaného záchranného systému zabezpečuje ochranu života, zdravia, majetku a základných funkcií štátu počas mimoriadnych udalostí, núdzového stavu, vojnového stavu alebo vojny. V strategických dokumentoch však ochrana kultúrneho dedičstva nepredstavuje samostatnú prioritu. Významnú úlohu zohrávajú aj okresné úrady, konkrétne odbory krízového riadenia. Práve tie sú v mnohých prípadoch rozhodujúcim článkom medzi štátom, samosprávou a záchrannými zložkami. Podieľajú sa na príprave krízových plánov, koordinujú evakuácie, zabezpečujú činnosť krízových štábov. Paradoxne však ide o organizácie, ktoré spravidla nedisponujú odborníkmi na ochranu kultúrneho dedičstva, zbierkových predmetov alebo pamiatkového fondu. O osude zbierok, fondov či historických objektov tak môžu v kritických okamihoch rozhodovať osoby bez špecializovaných znalostí o ich kultúrnej hodnote, spôsobe manipulácie alebo podmienkach evakuácie.

Hoci vláda Slovenskej republiky uznesením č. 334/2025 schválila Koncepčnú reformu krízového riadenia a civilnej ochrany na obdobie 2025 – 2030, ochrana kultúrneho dedičstva, múzeí, galérií a zbierkových fondov sa v schválenom strategickom dokumente prakticky nevyskytuje. Reformný rámec tak potvrdzuje, že kultúrne dedičstvo nie je integrované medzi prioritné oblasti národného krízového riadenia

Za problém možno označiť aj nízku mieru systémovej pripravenosti múzejného sektora. Hoci metodický pokyn z roku 2016 predpokladá existenciu plánov ochrany, evakuácie a ukrytia zbierok, neexistuje verejne dostupný mechanizmus kontroly ich kvality, aktualizácie alebo praktického preverovania. Nie je známe, v akej miere jednotlivé múzeá pravidelne realizujú krízové cvičenia, testujú evakuačné postupy alebo preverujú pripravenosť svojich zamestnancov. V mnohých prípadoch môže plán existovať formálne, bez reálneho overenia jeho funkčnosti.

Osobitne alarmujúca je absencia národného zoznamu priorít ochrany kultúrneho dedičstva pre prípad rozsiahlej krízy alebo vojnového konfliktu. Hoci existujú zoznamy národných kultúrnych pamiatok a pamiatok s prioritou obnovy, nie je jasné, ktoré múzeá, galérie, depozitáre alebo zbierky by mali byť chránené prednostne pri nedostatku kapacít. V krízovej situácii by tak mohlo dochádzať k improvizovanému rozhodovaniu bez vopred stanovených kritérií

Celkovo možno konštatovať, že najväčším problémom nie je nedostatok legislatívy alebo metodických dokumentov, ale absencia ich plnej integrácie do systému krízového riadenia štátu. Ochrana kultúrneho dedičstva zostáva na Slovensku vnímaná skôr ako odborná kultúrna agenda než ako súčasť národnej bezpečnosti. Pokiaľ nedôjde k lepšiemu prepojeniu Ministerstva kultúry SR, Pamiatkového úradu SR, Ministerstva vnútra SR a samotných múzeí a galérií, bude ochrana kultúrneho dedičstva počas veľkých kríz závisieť predovšetkým od individuálnej pripravenosti jednotlivých inštitúcií. To predstavuje významné riziko pre zachovanie kultúrnych hodnôt, ktoré sú nenahraditeľnou súčasťou historickej pamäte Slovenskej republiky. Pre budúcnosť je potrebné, aby sa ochrana kultúrneho dedičstva stala prirodzenou súčasťou civilnej ochrany a krízového riadenia štátu. Kultúrne dedičstvo by malo byť vnímané ako osobitná kategória majetku s mimoriadnou a nenahraditeľnou hodnotou. Do legislatívy by bolo vhodné zaviesť pojmy ako „kultúrne dedičstvo osobitného významu“ alebo „kritické kultúrne hodnoty“.

Historický príklad evakuácie košických umeleckých diel do Hejce preto nie je iba epizódou z dejín druhej svetovej vojny. Je aj aktuálnym upozornením, že ochrana kultúrneho dedičstva musí byť plánovaná, odborne riadená a systémovo ukotvená. Kultúrne hodnoty nemožno nahradiť finančnou kompenzáciou. Ak sa raz stratia, stráca sa s nimi časť historickej pamäte.

PhDr. Mgr. Gabriel Viszlay, PhD.